Done is better than perfect

Túto vetu som počul už veľakrát. Na vysokej škole, počas rôznych webinárov či školení. Vždy znela ako zaujímavá myšlienka, ale nijako zásadne ma vtedy neoslovila. Pripadala mi ako fráza – múdra, ale nepodstatná. Až oveľa neskôr som pochopil jej skutočný význam. Nie pri čítaní kníh, ale pri budovaní vlastného projektu. Vtedy som si ju neustále opakoval, hoci som o tom ani nevedel.

Práve vtedy, keď som sa dostal do bodu, že som musel urobiť rozhodnutie – buď veci rozbehnem teraz, alebo budem čakať na „správny moment“. A čakanie by v tom prípade znamenalo stopku. Odkladanie. Zdržanie. A možno aj úplné neuskutočnenie.

Dnes viem s istotou povedať, že princíp „Done is better than perfect“ mi v podnikaní doslova zachránil projekt. A nielen projekt. Pomohol mi získať čas, zachovať si mentálne zdravie, vybudovať vzťahy, a postupne vytvárať niečo, čo má zmysel.

Perfekcionizmus ako neviditeľná brzda

Väčšina ľudí si ani neuvedomí, ako veľmi ich brzdí perfekcionizmus. Mnohí to vnímajú ako cnosť – ako znak toho, že si dávame na veciach záležať. No pravda je, že perfekcionizmus je často len zamaskovaný strach. Strach z toho, že výsledok nebude dosť dobrý. Strach z toho, čo si o nás pomyslia ostatní. Strach z nedokonalosti.

Aj ja som si v minulosti myslel, že keď niečo robím, musí to byť „poriadne“ – najlepšie hneď na prvý raz a ideálne bez chyby. Často som však zistil, že práve táto snaha ma brzdila. Nezačal som, pretože som mal pocit, že to ešte nemám dokonale premyslené. Alebo som projekt začal, no potom ho zastavil, lebo som nebol spokojný s každým detailom. A tak sa veci neposúvali.

Prvý veľký test: bludisko bez sôch

Vo Viktóriiných záhradách som mal od začiatku veľký plán. Chcel som, aby bludisko nebolo len priestor na blúdenie, ale aby v ňom boli aj interaktívne hry, výzvy, sochy s úlohami. V hlave som mal celý systém – deväť častí, v každej socha a úloha, na konci titul Ľubovnianskeho rytiera alebo dámy. Proste epický koncept.

Lenže narazila kosa na kameň. Sochy sa vyrezávali pomalšie, ako som plánoval. Hry boli premyslené do posledného detailu, no tým pádom príliš komplikované. Realizácia sa neustále posúvala. A blížil sa termín otvorenia.

Mal som na výber: buď budem čakať, kým bude všetko hotové, alebo otvorím bludisko v stave, v akom je. Nebolo to jednoduché rozhodnutie. V hlave mi zneli hlasy: „Veď to nebude úplné. Ľudia sa sklamú. Nebude to podľa pôvodného plánu.“ No zároveň som vedel, že ak to teraz neotvorím, možno to neotvorím nikdy.

A tak sme to otvorili. Bez sôch. Bez hier. Len s bludiskom.

A návštevníci prišli. A boli nadšení.

Niektorí sa síce pýtali, kde sú tie hry, ktoré boli spomenuté na webe. A to bola moja chyba – informoval som o budúcich veciach tak, že to vyzeralo, že už sú realitou. Poučil som sa: ak niečo ešte neexistuje, nepredávaj to. Alebo si na to daj veľký pozor, najmä v cestovnom ruchu. Pretože ľudia nečítajú malé písmená. Vidia len to, čo ich zaujme. A potom sú sklamaní.

Ale napriek tomu to celé dopadlo dobre. Bludisko žilo. Návštevníci sa zabávali. Projekt bežal. A to len preto, že som si povedal: hotové je lepšie ako dokonalé.

Nepodarené hry a nové pravidlo: Broken is worse than none

Po roku sme konečne nainštalovali drevené sochy. A spolu s nimi aj elektronické hry – snímače, dotykové senzory, svetielka. Vyzeralo to super. Lenže nefungovali.

Doslova ani jeden deň.

Niekto niečo zle stlačil, iný vytrhol kábel, niečo sa pokazilo. Návštevníci boli sklamaní. Začali sa sťažnosti. A ja som pochopil druhé dôležité pravidlo: nefunkčné je horšie ako žiadne.
Zobrali sme hry preč. Hoci som do nich investoval obrovské množstvo času a energie, v konečnom dôsledku škodili viac ako pomáhali.

A potom, paradoxne, prišlo riešenie, ktoré som vytvoril za dve hodiny. Papierová tajnička. Hádanky k sochám. Deti sa bavili, dospelí riešili úlohy, a navyše – začali sa predávať medaile, ktoré dovtedy ležali tri roky na sklade.

Bola to malá vec. Spravená narýchlo. No funkčná. A mala výsledky. Dodnes tajničky používame a ľudia sú nadšení. Žiadna sťažnosť. Len radosť.

Vláčik z plastových kadí

Roky som sníval o pojazdnom vláčiku, ktorý by vozil návštevníkov z mesta alebo od iných atrakcií. Lenže takéto vozidlo stojí desaťtisíce eur. Snažil som sa získať dotáciu. Neúspešne. Tak som sníval ďalej.

Až raz švagor spomenul atrakciu, kde deti vozili v sudoch. Vyzeralo to komicky, ale deti sa išli zblázniť od radosti. Vtedy mi to doplo. Nemusí to byť dokonalé. Hlavne, nech to funguje.

Sadol som za počítač, objednal som plastové kade, podvozky, volanty, farby, traktorovú kosačku. Zavolal som kamošov, navrhli sme dizajn, pozvárali všetko dohromady a do týždňa jazdil Záhradný expres. Odvtedy neprešiel jediný slnečný deň, aby nebol v prevádzke.

Deti sa smejú, rodičia natáčajú videá, vláčik je hitom. A nás stál len zlomok ceny oproti originálu.

Nie je dokonalý. Ale je náš. A funguje.

Ihrisko, ktoré mohlo byť aj o tri roky neskôr

Od začiatku som plánoval veľké detské ihrisko – replikáciu Ľubovnianskeho hradu, so šmýkačkami, vežami, drevenými rebríkmi. Ale vždy som to odkladal. Bolo to drahé, časovo náročné, komplikované.

Až raz som si povedal: dosť. Objednal som jednoduché ihrisko, ktoré ma zaujalo. Prišlo. Postavili sme ho. Odvtedy je plné každý deň.

Nie je to hrad. Ale je to miesto, kde sa deti hrajú. A rodičia si oddýchnu.

Čo by sa stalo, keby som čakal?

Pravdepodobne by bludisko ešte stále nebolo otvorené. Alebo by bolo „takmer hotové“. Bez návštevníkov. Bez príjmov. Bez skúseností, ktoré sme získali. Bez spätnej väzby, ktorá nás posúva. A bez zážitkov, ktoré každý deň vytvárame.

Viac pohody, menej stresu

Keď človek prestane čakať na dokonalosť, zrazu sa uvoľní. Prestane sa trápiť každým detailom. Začne sa tešiť z procesu. Z toho, že veci sa dajú spustiť aj nedokonale. A potom sa dajú zlepšovať za pochodu.

Pomáha mi to nielen v práci, ale aj doma. S rodinou. Na výletoch. V živote.

Nie vždy všetko stíhame, nie vždy máme všetko zabalené, nie vždy je všetko podľa plánu. Ale sme spolu. Uvoľnene. Bez stresu. A o to predsa ide.

1dayCEO: Ako to súvisí

Ak chcem žiť ako 1dayCEO – teda venovať sa firme len jeden deň v týždni a zvyšok času osobnému rozvoju a rodine – musím delegovať. A keď delegujem, nemôžem očakávať, že všetko bude presne podľa mojich predstáv.

Ale bude to hotové. A to je viac než dosť.

Tento princíp mi pomohol uvoľniť kontrolu. Dovoliť tímu robiť chyby. Dovoliť sebe dýchať. A vďaka tomu rastieme – ako firma, ako ľudia, ako rodina.

Odkaz pre teba

Ak máš v hlave projekt, ktorý už mesiace alebo roky odkladáš, pretože ešte nemáš „dokonalý plán“ alebo „ten správny moment“ – prestaň čakať.
Začni.
Sprav prvý krok.
Nech to nie je perfektné. Nech to je hotové.

Lebo práve to je ten rozdiel medzi snom a realitou.

Done is better than perfect. Broken is worse than none.